Otčenáš

Otčenáš

Bratia a sestry!

Téma mojej katechézy je modlitba Otčenáš. Túto modlitbu nás naučil modliť sa samotný Pán Ježiš. Pomodlime sa teraz v úvode slovami zo Svätého písma, kedy práve Pán Ježiš učí apoštolov modliť sa túto modlitbu. Skúsme si predstaviť, že my sme tí apoštoli, ktorých práve Ježiš učí túto modlitbu. Zatiaľ čo ja budem čítať tento text rozmýšľajme o ňom a vcíťme sa do tej role apoštola, ktorý sedí kdesi na lúke a Pán Ježiš ho vyučuje.

„Keď sa modlíte, nehovorte mnoho ako pohania. Myslia si, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť. Nebuďte im podobní! Veď váš Otec vie, čo potrebujete, prv, ako by ste ho prosili. Vy sa teda modlite takto: Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo, buď tvoja vôľa, ako v nebi, tak i na zemi. Chlieb náš každodenní daj nám dnes. A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojím vinníkom. A neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého. Lebo ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš nebeský Otec neodpustí vaše hriechy. (Mt6,7-15) AMEN.

Ak začneme pekne od začiatku môžeme si položiť otázku prečo  apoštoli prosia Pána Ježiša, aby ich naučil modliť sa? Odpoveď je jednoduchá. Sami vieme, že ak niekoho o niečo prosíme, tak z nejakého dôvodu. Vidím, že niekto vie niečo lepšie, tak ho poprosím, aby mi to vysvetlil. Opačný prípad je ak nás niekto poučuje, tak častokrát je nám to ťažko prijať. Nikto nemá rád, ak je poučovaný pre svoje chyby. Ale toto je celkom iná situácia, nie je to Ježiš kto núti modliť sa, alebo hovorí apoštolom modlite sa tak ako ja, ale ako čítame u Lukáša: „Keď skončil, povedal mu jeden z jeho učeníkov: „Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov.“  (Lk11,1) Tu vidíme veľkosť tejto modlitby. Je to modlitba, ktorú po prosbe učeníkov, vyučuje sám Ježiš, preto je veľmi potrebné zamyslieť sa nad jej textom a uvedomiť si slová, ktoré v nej odriekame.

Otčenáš – je prvé čo začujeme. Ježiš nás nevyzýva, aby sme Boha oslovovali „Otče môj“ , ale „Otčenáš.“ Poviem vám príbeh. Raz sa jeden chlapček, ktorý nebol vedený do chrámu pýtal svojho otca, aby mu povedal, čo sa to vlastne tí veriaci v tom chráme modlia. Otec, ktorý bol naposledy v chráme už veľmi dávno si len matne pamätal túto modlitbu, a tak začal svojmu synovi rozprávať. „Keď som bol v chráme modlili sme sa takto: „Otče môj, ktorý si tam ďaleko v oblakoch, posväť meno moje aj všetko čo robím, aby sa mi darilo, buď vôľa moja a chlieb daj mi každý deň a daj mi aj viac, aby ak sa zvýši dal som aj ostatným, odpusť mi moje viny a daj, aby aj všetci odpustili mne a  chráň ma od zlého. Amen.  Chlapček iba odpovedal: „Už chápem prečo tam nechodíme.“ Zdá sa to ako sa hovorí, pritiahnuté za vlasy, ale tento  príbeh odzrkadľuje veľa. Tento chlapček pochopil, že takúto vieru, takéto náboženstvo nechce. To je ďalšia vec, ktorú si potrebuje uvedomiť, a to je spoločenstvo. Vždy, keď sa ideme modliť a máme niečo proti niekomu klameme, pretože slovami Otčenáš klameme samého Boha, veď ktorí Otec by bol nadšený, ak by sa jeho deti medzi sebou hádali a potom ho o niečo prosili? Je jasné, že ako prv než sa bude snažiť o zmierenie takýchto detí.  Aj podľa KKC 2790 „Gramaticky slovo „náš“ označuje skutočnosť, ktorá je spoločná viacerým osobám. Je len jeden Boh a uznávajú ho za Otca tí, ktorí sa z neho vierou v jeho jednorodeného Syna znovu zrodili skrze vodu a Ducha Svätého. Cirkev je týmto novým spoločenstvom Boha a ľudí: spojená s jednorodeným Synom, ktorý sa stal „prvorodeným medzi mnohými bratmi (Rim8,29), je v spoločenstve s jedným a tým istým Otcom v jednom a tom istom Duchu Svätom. Každý pokrstený, keď sa modlí Otče „náš“, modlí sa v takomto spoločenstve: „Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu. (Sk4,32).“

Ktorý si na nebesiach – Ak oslovujeme Boha ako nášho Otca a zároveň vyznávame, že je na nebesiach, tak automaticky konštatujeme, že  nebo je  aj naším domovom. Aj Sv. Pavol píše Filipanom: „Veď naša vlasť je v nebi. Odtiaľ očakávame aj Spasiteľa Pána Ježiša Krista“ (Fil3,20)   To sú len začiatočné slová tejto modlitby.

Teraz sa pozrieme na sedem prosieb, ktoré obsahuje modlitba Otčenáš.

Prvá skupina prosieb nás privádza k nemu pre neho samého: tvoje meno, tvoje kráľovstvo, tvoja vôľa! KKC 2804

Posväť sa meno tvoje – tieto slová vyjadrujú chválu nášho Boha. Často krát Boha iba prosíme, alebo mu ďakujeme, ale tu hneď ako prvé vzývanie Boha, Ježiš používa chválu, pretože k tomu sme povolaní, k Jeho oslave a nielen zato čo nám dáva, ale už len zato, že On je.

Príď tvoje kráľovstvo – Môže to vyznieť ako prosba o rozšírenie nejakého panstva, Cirkvi, ako si aj židia mysleli, že Ježiš nastolí nové kráľovstvo moci, a aj nastolil, ale kráľovstvo lásky. Keď sa takto modlíme, myslíme predovšetkým na rosievanie tohto kráľovstva v našich srdciach, životoch. Božie kráľovstvo je láska, ktorú týmto spôsobom rozsievame na zem, hlavne cez to, že ju sami prijmeme do sŕdc.

Buď vôľa tvoja ako v nebi tak aj na zemi – Hriech je príčina toho, že sa odkláňame od Božieho plánu. Touto prosbou prosíme Boha, aby sa diala jeho vôľa na zemi, pretože zaslepený hriechom, mnohokrát nevidíme, čo je správne a ubližujeme sebe aj tejto zemi.

Ďalšie štyri prosby sa týkajú väčšmi našich potrieb.  „Vystupujú z nás a týkajú sa nás už teraz na tomto svete: daj nám… „odpusť nám…neuveď nás…zbav nás…“ Štvrtá a piata prosba sa týkajú nášho života ako takého, či už s cieľom udržiavať ho, alebo ho uzdravovať z hriechu. Posledné dve prosby sa týkajú nášho boja o víťazstvo života, samého boja v modlitbe.“ KKC 2805.

Chlieb náš každodenný daj nám dnes – Bohu nie sú ľahostajné ani naše potreby. Vyvstáva však otázka prečo sú na svete ľudia, ktorí hladujú? Túto otázku však môžeme položiť sami sebe, veď Boh nás neučí márnotratnosti. Predstavte si, aby pri rozmnožení chleba apoštoli nechali všetko pre seba? Presne toto sa deje dnes. Boh dáva ľudstvu všetko potrebné, ale človek je ten, ktorý okráda núdznych a necháva si všetko pre seba.

Odpusť nám naše viny – Najdôležitejšie je uvedomiť si, že všetci potrebujeme odpustenie, aby sme nedopadli ako farizej v chráme, aby sme nehľadali chybu vždy vo všetkých ostatných. Kto je bez hriechu nech hodí kameň a zároveň spomeňme si na podobenstvo o márnotratnom synovi. Ježiš nám ukazuje, že nikto nie je bez hriechu, ale zároveň poukazuje na svoje milosrdenstvo. Zároveň aj my sme povolaní odpúšťať, aby sme nedopadli ako nemilosrdní sluha.

A neuveď nás do pokušenia – Môže nás Boh uviesť do pokušenia? Boh nás nikdy nepokúša. Boh nás iba skúša a nikdy nad naše sily ako to hovorí aj Pán Ježiš. Skúša, aby nás posilnil, zocelil. Touto prosbou vyjadrujeme túžbu, aby nám dal svetlo vo chvíľach, keď sme pokúšaní diablom.

Ale zbav nás zlého – Žijeme v takejto realite. Keď sa Ježiš modlil za apoštolov, prosil Otca, aby ich nebral zo sveta, ale aby ich ochránil pred Zlým.  Žijeme na bojovom poli a preto prosíme Boha, aby nás ochránil.

Záver: „Amen“ – Ako všetci vieme toto slovo znamená „Nech sa tak stane“ Znamená, že o všetko čo som prosil v tejto modlitbe potvrdzujem, preto majme otvorené srdcia a rozmýšľajme o slovách, ktoré vyslovujeme pri každej jednej modlitbe.

Pomodlíme sa modlitbu Otčenáš.

(Spracoval Michal Vasiľ)

Share on Facebook0Share on Google+0Email this to someoneTweet about this on TwitterShare on LinkedIn0