Služba čteca, kantora a svieconosiča v chráme

Služba čteca, kantora a svieconosiča v chráme

Milovaní bratia a sestry,

v dnešnej katechéze si povieme niečo o význame postriženia v živote a formovaní v službe pri Pánovom prestole, na úvod Vás ale poprosím o krátke stíšenie a tých, ktorí prijali toto svätenie možno o také pripomenutie si v myšlienkach tejto udalosti.

Kráľu nebeský, Utešiteľu, Duchu pravdy, ktorý si všade a všetko naplňuješ, poklad dobra a darca života, príď a prebývaj v nás. Očisť nás od každej poškvrny a spas, Dobrotivý, naše duše.

V evanjeliu podľa Matúša čítame v 10. kapitole, v 30. verši nasledovné:  „Vy však máte všetky vlasy na hlave spočítané.“  Vlasy sú nadbytočná časť tela (ak ich máme), padajú, musia sa strihať a necítia bolesť. Človek sám nevie, koľko ich má a ani si neuvedomuje, že ich stráca. Predsa ten, kto pozná hviezdy po mene (porov. Žalm 147, 4), má spočítané vlasy na našich hlavách! Ak sa stará o tie najmenšie drobnosti svojich synov, akože by sa nepostaral aj o nich? Jeho pohľad na nich hľadí dopredu…

Vo východných cirkvách nájdeme štyri druhy udalostí, pri ktorých sa strihali vlasy v znamení kríža a udeľovalo sa ním do nejakého úradu či spoločenstva:

1.) pri krste;

2.) pri postrihovaní panovníckych, či kráľovských synov – budúcich následníkov trónu;

3.) kňazské postriženie na počiatku nižšžších svätení;

4.) mníšske postrihnutie pri večných sľuboch;

Aby sme pochopili význam kresťanského obradu postriženia / postrihnutia, musíme pochopiť mentalitu a zmýšľanie našich praslovanských predkov. Musíme teda vedieť, že naši otcovia a praotcovia, v čase, kým boli ešte pohanmi a ich pradomovinou bola Malá Ázia a Perzia (2. tisícročie pred Kristom) považovali za centrum a príčinu ľudskej sily ľudské vlasy. Podľa tejto pohanskej predstavy platilo, že čím mal človek bujnejšie vlasy a ochlpenie (bradu), tým bol mocnejší – tým bol väčší chl(a)p. Ženy nezarastajú – preto sú slabšie od mužov. Deťom tiež nerastie brada, preto nemajú žiadnu silu. Zo slabého dieťaťa sa stáva mocný muž (chlap), vládca a vodca klanu, až keď zarastie, tj. keď mu narastie brada – ochlpenie. Preto bola brada u starovekých národov vo veľkej úcte, bola totiž znakom moci a sily. Tak sa pripisovala i veľká sila divokých a nebezpečných lesných zvierat práve ich hojnému ochlpeniu – srsti na celom tele. Boli omnoho silnejšie ako človek, lebo boli omnoho viac osrstené. I pohanský boh Praslovanov Perún – Kupalo (v ženskej forme Kupala) sa z tohto dôvodu zvykol nazývať jednoducho – Vlas. U Praslovanov – Keltov mal tento boh podobu ohnivého kohúta a je veľmi zaujímavé, že praslovanské – keltské slovo kohút, označovalo nielen kohúta, ale i vlasy na hlave.

Z buly pápeža Mikuláša I. (858-867) sa dozvedáme, že Slovania ešte v druhej polovici 9. storočia, to znamená, že ešte v časoch sv. Cyrila a Metoda, niesli do boja namiesto zástavy vlasy z konského chvosta. Vedúca vojenská vrstva Praslovanov skalpovala porazeného nepriateľa, brala mu kožu z hlavy práve kvôli jeho vlasom, tj. v podstate si brali jeho silu, ktorá podľa pohanskej povery spočívala vo vlasoch. Bezmocného nepriateľa bez vlasov, teda i bez sily, nechávali ležať v poli. Pre tento strašný obyčaj ich Gréci nazývali Skýtmi. Koniec koncov i biblický príbeh o Samsonovi, ktorého sila spočívala vo vlasoch odráža staroveké pohanské zmýšľanie okolitých národov. Praslovania boli totižto vtedy vo svojich maloázijských sídlach vlastne skoro bezprostrednými susedmi palestínskych Židov.

Pohanskú poveru našich predkov v spojenie “sily a vlasov” prezrádzajú i staroslovanské slová, ktoré etymologicky súvisia priamo so slovom vlas, ktoré má obidva významy;  vlasy aj vláda

a so slovami vlasti, vladati, ktoré označujú vládnuť, panovať. Z toho sú odvodené i nasledovné staroslovanské synonymá ako napríklad aj nám známe označenie biskupa – vladyka. Od slova vlas sú odvodené i staroslovanské osobné mená: Vlasii (Blažžej, Vlasta), Vladimirß (Vladimír, tj. vládca sveta, alebo vlasy sveta) a Vladislavß (V – Ladislav, v preklade vládca – vlasy Slovanov). Etymologickú súvislosť medzi slovami vlad- a vlas-, resp. volos-, volod- teda medzi vládou a vlasmi vidieť i na staroruskych výrazoch volos – vlasy. Ak ideme ešte ďalej do pravekej histórie Slovanov, objavíme ešte hlbšie korene slova vlasß – vlas.

Keďže vlasy boli u starovekých národov symbolom moci a sily, každý staroveký vládca a pán nechal ihneď ostrihať svojich otrokov a poddaných, len čo ich kúpil, kým on sám nosieval dlhé vlasy. Vojnovým zajatcom a porazeným, ktorí prežili vojnu, tiež ihneď ostrihali hlavu. Ak aj u niektorých starovekých kultúr bol obyčaj holiť si hlavu, napr. u Egypťanov, slobodní a svojprávni občania si stále, i v takýchto prípadoch nechávali aspoň jeden dlhý nestrihaný vrkoč na oholenej lebke.

Ostrihať a vziať niekomu jeho vlasy znamenalo vziať dotyčného do svojej moci, či pod svoju nadvládu. Preto sa u prvých kresťanov zaužíval zvyk postrihovať novokrstencov a vlasy zabalené do vosku krstnej sviečky nechávať navždy v drevenej cerkvi zastrčené medzi drevenými trámami alebo ich zahrabať v hlinenej podlahe cerkvi, aby navždy zostali u Boha, jediného Vládcu. Bol to znak a vôľa pokrsteného byť navždy podriadený milovanému Bohu. Z toho istého titulu biskup postrihuje svojich kňazov, na znak ich dobrovoľného a neodvolateľného rozhodnutia byť jemu a jeho nástupcom na biskupskom stolci navždy v kňazskej službe poslušný.

To isté platí i pre mníšske postrihovanie pri večných sľuboch, ktorým postrihovaná osoba dobrovoľne, vedome a neodvolateľne sľubuje oddanosť a večnú odovzdanosťa príslušnosť Všemohúcemu Bohu, ktorého na zemi viditeľne zastupuje predstavený kláštora. Takto mních či mníška symbolicky odovzdaním svojich vlasov (svojej sily) Bohu sľubuje odovzdať mu celého seba… doslovne plniac príkaz Evanjelia: Milovať budeš Boha, celou svojou silou… a blížneho ako seba samého. (Lk 10,27; Dt 6,5).

U baziliánov je postrihnutie ešte aj dnes spojené s dojímavou scénou, keď postrihovaný vlastnoručne berie nožnice ležiace na Evanjeliu a podáva ich predstavenému zastupujúcemu Boha, aby ho raz a navždy postrihol do služieb Božích. Predstavený berie nožnice z ruky žiadateľa a mlčky ich znova kladie na Evanjelium. Táto hlboká, srdcervúca scéna sa opakuje trikrát. Podčiarkuje sa ňou absolútne slobodná vôľa a slobodné rozhodnutie človeka, ako odpoveď na volanie či skôr povolanie zo strany Ježiša Krista, tj. Evanjelia – radostnej zvesti. Akoby Ježiš Kristus opakovane vyzýval žiadateľa, aby si dobre rozmyslel svoje rozhodnutie; prijíma ho až na tretí raz. Po treťom podaní nožníc predstavený, nie vo svojom mene, ale v mene Trojjediného Boha berie vlasy mladíka, ktorý sa týmto navždy a neodvolateľne zrieka svojej vôle, svojej sily— teda samého seba. Zrieka sa všetkého, aby získal všetko, ale to druhé všetko, ktoré získava, je nekonečne krát väčšie, krajšie a hlavne večné… získava Boha, ktorý je najväčším a jediným skutočným Bohatstvom (slovo «bohatstvo» je odvodené od slova «Boh»; naozaj bohatý je totiž len ten, kto má Boha v duši). Skutočnosť, že v postrihnutí – obradom —symbolom odovzdania svojích vlasov, mních raz a navždy odovzdal všetky svoje sily, tj. seba samého do služieb Bohu, spôsobuje, že byzantskí baziliánski mnísi po postrihnutí, tj. po vstupe do kláštora, nikdy viac a nikomu nedovolili strihať svoje vlasy. Nožnice sa nesmeli nikdy viac dotknúť ich hlavy. Tu je vlastne odpoveď, prečo starí mnísi na hore Athos v Grécku nosievali na hlave dlhočízne vlasy vzadu jednoducho previazané šnúrkou a takisto dlhé a do smrti už viacej nestrihané brady.

Bratia postriženci, uvedomujeme si čo sme dostali od Boha? Klamal by som, kebyže poviem, že ja si plne uvedomujem vážnosť a dôstojnosť tejto služby.

Pán mňa aj Teba, drahí brat a sestra každodenne pozýva do služby – dať sa mu taký aký sme, so všetkými starosťami a nám neostáva nič iné, ako slovami žalmistu odpovedať: „Som ako zázrak pre mnohých a ty mi mocne pomáhaš.“ (Ž 71,7)

Amen.

(Spracoval Ondrej Miškovič)

Share on Facebook0Share on Google+0Email this to someoneTweet about this on TwitterShare on LinkedIn0