Cestou cez mesto Sunam

Cestou cez mesto Sunam

Štvrtá kapitola druhej knihy kráľov je venovaná Elizeovým skutkom prinášajúcim Božie požehnanie v rôznych existenciálnych ťažkostiach vyvoleného Božieho ľudu.

Elizeus sa často prechádza mestom Sunam, ktoré je na rovine v severozápadej časti Izraelského kráľovstva. Toto mesto sa nachádza v blízkosti Karmelu, kde sa odohráva veľká časť jeho činnosti.

Cestou cez mesto Sunam sa prorok Elizeus zastavoval u bohatej ženy, ktorá ho označuje ako Svätého Božieho muža, a toto jej pomenovanie proroka „svätým“ nenájdeme v celom starom zákone na žiadneho iného vladára či proroka. Žena sa spolu so svojim mužom svedomite stará o proroka Elizea a mužovi navrhuje prichýliť tohto proroka do ich obydlia slovami:

„Pripravme mu malú,  murovanú hornú izbičku,  dajme mu ta posteľ, stôl,  stoličku a svietnik,  aby sa tam mohol utiahnuť, keď k nám príde.“  [1]

Svietinik, ktorý sa spomína v tomto príbehu nie je sedemramenný svietnik, používaný v liturgií neskoršieho židovstva, ale jednoduchá miska s vystupujúcim výbežkom v ktorom je knôt, ktorý sa zapaľuje pred spánkom a takýto svietnik dokáže osvietiť miestnosť až do svitania.

Pohostinnosťou pomáha táto rodina prorokovi v hlásaní Božieho slova. Elizeus putuje spolu so svojím sluhom Gechazim a zdá sa, že mu slúži podobným spôsobom ako slúžil on Eliášovi, hoci ich služby mali celkom odlišné povahy. [2] Sluha Gechazim je prokovi Elizeovi ochrancom. Ochrancov potrebujú len cudzinci a chránenci kráľa – významní členovia Izraelskej pospolitosti akými boli aj proroci. Žena býva medzi svojimi, nepotrebuje prorokovej ochrany od kráľa, na to má príbuzných, ktorých povinnosťou je starať sa o potreby celého rodu.

Žena zo Sunamu, sa cíti bezpečne a spokojne, nepotrebuje ani netúži po láskavostiach vysokých vládnych činiteľov alebo prorokov Izraela. No je tu niečo čo ju trápi – nemá so svojím mužom potomka. Neplodnosť v tom čase sa pokladá za trest či až prekliatie a spoločensky to je pre ženu sklamaním, pretože to znamená, že rodinné meno nebude mať pokračovanie a jej pôda a majetok prejde do rúk iných. Znamená to tiež hrozbu pre budúcnosť tejto mladej ženy, v tom zmysle, že veľmi pravdepodobne prežije mnoho rokov ako vdova bez ochrancu. Deti boli pre vdovu jej sociálnym zabezpečením v staršom veku. [3] Proroctvo Elizea žene – Sunamitke, že o rok o takomto čase bude objímať synčeka [4], odhaľuje jej hlbokú túžbu po potomstve a strach zo sklamania, ktorý bol väčší ako nedôvera v toto proroctvo. Spoľahlivosť Elizeovho slova sa potvrdzuje a narodenie syna je výsledkom Božieho milostivého zásahu v jej živote.

Chlapec rástol a mocnel, muž sa raduje z nasledovníka rodu a žena vidí v synovi ochrancu v jej slabosti, no jedného dňa pri svojom otcovi, ktorý pracuje na poli, pociťuje bolesť hlavy, muž prikazuje aby sluha odniesol chlapca k matke do domu a potom na jej kolenách ich vytúžený syn zomiera. Dieťa, ktoré dostala žena ako dôkaz Božej milosti a spoľahlivosti prorokovho slova, jej bolo odrazu vzaté ako skúška jej viery počas tak veľkého nešťastia. Žena ukladá mŕtve telo svojho syna do postele, v ktorej spával prorok, takto sa jej podarilo synovu smrť ukryť pred ostatnými členmi rodiny, kým išla hľadať proroka, na ktorého slovo sa dieťa narodilo. Smrť musí ostať v tajnosti, lebo v tom čase musí byť pohreb v deň smrti. Žena však v nádeji na zázrak ide za prorokom Elizeom. Počas poludnia musí žena naozaj bežať, ak chce ešte v tento deň urobiť dvadsaťpäť kilometrov cesty na Karmel a potom naspäť do Sunamu.

Svojmu mužovi oznamuje, že ide za prorokom, mužova otázka: „Prečo ideš k nemu dnes?“ naznačuje, že k prorokovi chodieva aj inokedy, ale tento čas nebol zvyčajným časom na návštevu. Mužovi Sunamitka nedáva vysvetlenie, len sa pri odchode pozdravuje, jej pozdrav je len jedno slovo – „Pokoj“. Sunamitka je odhodlaná podeliť sa so svojím nešťastím len s prorokom, od ktorého dostala prísľub o narodení syna. Vo svojom vnútri však stále zápasí s otázkou, prečo by jej Pán bral to, čo dostala ako zvláštny prejav jeho milosti a spoľahlivosti jeho slova v ľudskom trápení?!

Písmo hovorí, že žena nasadá na osla a sama si ho osedlá a osliatko sa stane prostriedkom prinavrátenia života. Sunamitka si nevyberá koňa, lebo by bol pre ňu v nehostinnej púšti neužitočný, nevyberá si ani vojenský voz, lebo vie, že násilím by prorok k nej neprišiel, ale vyberá si osla – zviera, ktoré nájdeme pri trpiacej láske, takej akú mala aj Sunamitka k svojmu synovi.

Po tom čo žena zo Sunamu, čo nájde proroka, rozpovedá mu svoje trápenie, prorok prikazuje svojmu sluhovi Gechazimu, aby šiel namiesto neho a položil chlapcovi na tvár jeho palicu, a cestou ho zaväzuje mlčanlivosťou. Zdá sa, že očakáva, že Pán chlapca oživí dotykom dreva – palice, tu Elizeus nepripisuje palici nejakú kúzelnú moc, ale chápe ju ako zástupcu samého seba a symbol moci ktorú dostal od Boha. [5] Žena ale nebola presvedčená o tom, že Gechaziho poslanie bude úspešné a trvala na tom, aby sám Elizeus išiel s ňou do mesta Sunam v ktorom žila so svojím mužom.

Elizeus prichádza v neobvyklí čas do príbytku Sunamskej rodiny a tak ako to urobil Eliáš v podobnej situácií pred rokmi, [6] Elizeus sa najprv obracia s modlitbou na Pána v úprimnej prosbe o obnovu života mŕtveho dieťaťa. Táto modlitba sa stáva jasným dôkazom, že jeho ďalšie skutky nie sú žiadnym kúzelným prostriedkom obnovy života. Pritisnutím sa na mŕtve telo chlapca môžeme usudzovať, že Elizeus vedel o tom, čo kedysi spravil Eliáš. Pán prinavracia život chlapcovi a žena vďačne reaguje na zvláštnu láskavosť, ktorú jej Pán preukazuje cez Elizea a v tichosti potvrdzuje slová vdovy zo Sarepty: „Teraz už viem, že si Boží muž a že Pánovo slovo, ktoré máš v ústach, je pravdivé.“ [7]

Tento príbeh dokazuje, ako pohostinnosť prinášaná spravodlivému poskytuje požehnanie. Sunamitka prijíma Elizea, pretože v ňom spoznáva Božieho muža – človeka zasväteného Bohu. [8] Pán ju požehnáva tým, že sa jej preukazuje ako darca života – vytúženého potomka, a po tom ako jej syn zomiera, dáva Boh život znovu – vzkriesením.

Vo veľkom kajúcom kánone svätého Andreja Krétskeho sa modlíme: Sunamitka kedysi pohostinne prijala spravodlivého. Ty však, duša, nevoviedla si do svojho domu cudzinca ani pútnika. Preto budeš s plačom vyhodená von zo svadobnej siene. [9]

[1] Porov. 2 Kr 4, 10

[2] Porov. 2 Kr 5, 19 – 27; 6, 15

[3] Porov. 2 Kr 8, 1 – 6; 1 Kr 17, 22

[4] Porov. 2 Kr 4, 16

[5] Porov. Ex 14, 16 a Sk 19, 12

[6] Porov. 1 Kr 17, 20 – 22

[7] Porov. 1 Kr 17, 24

[8] Porov. Ex 3, 5

[9] Porov. 8. Pieseň kajúceho kánona svätého Andreja Krétskeho na povečerí, pondelok prvého týždňa svätej a veľkej štyridsiatnice.

Share on Facebook0Share on Google+0Email this to someoneTweet about this on TwitterShare on LinkedIn0