otec SEOLic. Daniel Atanáz Mandzák CSsR a jeho prednáška pre GMPC

otec SEOLic. Daniel Atanáz Mandzák CSsR a jeho prednáška pre GMPC

Dominik Trčka sa narodil 6. júla 1886 v českom Frýdlante nad Ostrovicí pri Frýdku-Místku. Bol najmladším zo siedmich detí Františky Šterbovej a Tomáša Trčku. Hneď v nasledujúci deň bol pokrstený. Základnú školu ukončil v rodnom Frídlandte, neskôr navštevoval gymnázium v Místku a v Červenke u redemptoristov.
Rozhodol sa pre zasvätený život a v r. 1902 vstúpil do rehole redemptoristov (Kongregácia Najsv. Vykupiteľa), kde po noviciáte 25. augusta 1904 zložil sľuby. Po štúdiách teológie bol v Prahe 17. júla 1910 arcibiskupom Levom Skrbenským vysvätený za kňaza. Svoje prvé roky kňazstva venoval pastoračnej práci a ľudovým misiám. Jeho miesta pôsobenia boli Praha, svätyňa Panny Márie na Svatej Hore a Plzeň. Počas Prvej svetovej vojny sa s veľkým nasadením venoval utečencom z Chorvátska, Slovinska a Ruska a to tak, že vysluhoval sviatosti a učil katechizmus, ale staral sa aj o ich nevyhnutné zabezpečenie.
Už počas svojich rokov štúdii sa zmienil o svojej túžbe pracovať medzi kresťanmi východného rítu. To sa stalo skutočnosťou v roku 1919, kedy ho superior Pražskej provincie redemptoristov poveril pastoračnou prácou medzi veriacimi gréckokatolíkmi v Ukrajinskom Ľvove. V tamojšej komunite, zvlášť za pomoci blahoslaveného P. Nikolaja Černeckého, sa naučil jazyk, zvyky a miestne obyčaje. Od tohto času sa datuje aj jeho druhé meno Metod.
V decembri 1921 je poslaný do Stropkova na východe Slovenska, kde zakladá so spolubratmi prvú komunitu redemptoristov byzantského rítu. V roku 1924 sa stáva predstaveným komunity a začína rozvíjať misionársku činnosť v eparchiách v Prešove, Užhorode a Križevci. Ohlasuje Božie slovo a zakladá spoločenstvá Matky ustavičnej pomoci. V roku 1931 sa spoločenstvo presťahovalo do nového domu v Michalovciach, kde bol P. Metod predstaveným až do júla 1932. Vtedy sa unavený z práce a stavby domu vrátil do Stropkova. Tu popri oddychu vypomáhal v okolitých farnostiach. Do Michaloviec sa vracia v r. 1934, kde ho v marci nasledujúceho roku ustanovili za apoštolského vizitátora sestier baziliánok v Prešove a v Užhorode.
V roku 1936 je znovuzvolený za predstaveného domu a v tomto postavení zotrváva až do r. 1942. Pod jeho vedením sa duchovná činnosť komunity redemptoristov rozširuje na celý Zemplín. Dokončuje stavbu chrámu a tiež zakladá fundáciu pre konvent sestier, zamýšľa založiť nový exercičný dom redemptoristov, pracuje pre fundáciu domu v Chuste v eparchii Užhorod. Všetko toto vykonáva bez zanedbávania si svojich pastoračných povinností. Napriek tomu, že priamo nebol v tom čase zapojený do ľudových misií, nestráca svoj vrelý vzťah k obyčajným ľuďom. Za týmto účelom zamýšľal tiež založiť asociáciu žien, ktoré by sa po duchovnej stránke venovali najopustenejším.
Počas druhej svetovej vojny podstupujú redemptoristi mnohé utrpenia, pretože Slovenský štát ich obviňuje z fanatizmu a upodozrieva z propagandy. P. Metod, predstavený, sa stal cieľom útokov. Pre dobro komunity sa snaží vycestovať s troma spolubratmi na Ukrajinu, ale od štátu nedostane povolenie.
S koncom Druhej svetovej vojny sa vylepšujú aj vzťahy zo štátom. 21. Decembra 1945 je komunita redemptoristov východného obradu kánonicky ustanovená za viceprovinciu. V marci 1946 vymenovali P. Metoda za prvého predstaveného viceprovincie. Pod jeho vedením sa redemptoristi vrátili do Stropkova, kde postavili chrám sv. Cyrila a Metoda, založili dom v Sabinove, venovali sa početným a plodným misiám a vydávali mnohé publikácie.
S príchodom komunistického režimu v krátkom čase všetko padlo. V roku 1949 bola michalovská viceprovincia zrušená a počas noci z 13. na 14. apríla 1950 boli všetci rehoľníci prevezení do zhromažďovacích táborov. P. Metod, ktorý sa v tom čase nachádzal v Sabinove, bol prevezený najprv do Podolínca a odtiaľ viackrát do neslávne známeho „leopoldovského mlyna“. Výpovede spoluväzňov svedčia, že pre ochranu svojich spolubratov bol ochotný si pripísať každú vinu a zodpovednosť, plniac si verne svoju službu.
Počas procesu, 12. apríla 1952, bol obvinený zo spolupráce s biskupom Pavlom Gojdičom, z rozširovania pastoračných listov a zo zasielania informácii cez pražskú provinciu do Ríma. Toto bolo posúdené ako špionáž a ako hrubý priestupok proti štátu. Pod tlakom týchto argumentov, na dôvažok ešte za pokus o útek za hranice, bol P. Metod odsúdený na 12 rokov väzenia. Svoje posledné roky života prežil vo väzniciach v Ilave, Mírove a Leopoldove. Napriek chorobe, svojmu veku a tvrdým podmienkam vo väzbe, jeho duch ostal mocný. Nezlomne dôveroval Bohu a veril, že naplní jeho vôľu. Neprestajne sa modlil a keď mal čo i len najmenšiu možnosť, slúžil liturgiu. Niekoľko krát žiadal o skrátenie svojho trestu, no na to bol až príliš pevný vo svojom náboženskom presvedčení a až príliš horlivý. Odpoveď bola vždy zamietavá.
V roku 1958 bol preložený do väznice Leopoldov, ktorá sa považovala za najhoršie väzenie. Počas Vianoc dozorca začul, ako si spieva jednu z vianočných piesní. V momente bol preložený do „korekcie“, kde následkom drsného a nezdravého prostredia dostáva tuberkulózu. Spoluväzeň v cele, ktorý sám bol lekárom, síce prosil a urgoval správu, aby P. Metod bol prevezený do nemocnice, ale nestalo sa tak. Bol preložený iba na samotku. Ako neskôr bolo potvrdené: po krátkom čase v tamojšej cele 23. marca o deviatej hodine ráno roku 1959, posledný krát vydýchol. Vtedy sa navždy stratil svojim mučiteľom.
Pochovaný bol na cintoríne väznice. Po obnovení činnosti gréckokatolíckej cirkvi spolubratia v roku 1969 pozostatky preniesli do Michaloviec do chrámu Ducha Svätého.

 

 

Prehrať prednášku

Share on Facebook0Share on Google+0Email this to someoneTweet about this on TwitterShare on LinkedIn0